Trosku sebareflexie

Minule som si tak sadla (v praci, ked som mala taku hluchu polhodinku) a zacala som rozmyslat, co som si vlastne za tych sest tyzdnov, co som tu uz stravila, uvedomila - ani nie tak o nejakych kulturnych odlisnostiach ako skor co som si uvedomila o sebe, co mi ta prax zatial dala a podobne...

Tak tu je par veci, ktore som si poznacila:

- nechcem nudnu pracu! Viem, ze si teraz asi nemozem moc vyberat, co budem a nebudem robit, no z dlhodobej perspektivy by ma to asi zabilo skor ako cokolvek ine... alebo je cely zivot naozaj o tom, ako kazdy den pocitate hodiny do "padla" a kym bude vikend? Nie, dakujem, to naozaj nie je pre mna! Je to najhorsi pocit, ked sa citim nevyuzita, ze proste premarnujem svoje dni, zatial co by som ich mohla vyuzit nejako uzitocnejsie...

- ked nas tu bolo este tak vela, tak som si vravela, ze je az zvlastne, ze mi nevadi byvat s tolkymi ludmi... je ale fakt, ze od svojich 14 rokov byvam mimo domu a vzdy je to s niekym... a sama som vlasnte nebyvala nikdy (teda, nie ze by som to chcela)... jedine, co ma tu vytaca, je moja turecka spolubyvajuca, ktora nielen ze je bordelarka, ale ona je doslova humusacka! (nesplachuje, neumyva si riady po sebe, dokonca v spinavych riadoch znova a znova vari :-O a pod.) Nuz, aj napriek tomu, ze dokazem byvat s tolkymi ludmi, strasne moc sa tesim, ze konecne budeme byvat so Sisom sami! :-)

- co ma zatial prekvapilo asi najviac je fakt, ze nemam pocit, ze by som zazivala az taky velky sok (napr. ked to porovnam s Filipinami, kde sme boli len na 2-tyzdnovej dovolenke)... citim sa tu celkom dobre a jedine 2 veci, co mi na Istanbule naozaj vadia su preplnene ulice (nie vsetky) a to, ze tu nemam blizkych ludi (rodinu a kamaratov)...

- ako som skoncila skolu a odisla z AIESEC, nemam az tolko veci na pracu :-) na jednej strane to znamena, ze mam viac casu na veci, ktore som predtym nerobila, ale kedze sa necitim pod takym casovym stresom, nie som ani taka vykonna a dokonca som zlenivela! Doslova zakrpatievam :-( chce to dostat sa zase spat do formy....

- utvrdila som sa aj v tom, ako je pre mna Sisa a nas vztah dolezity ;-) vedela som to uz predtym, tu som si to iba potvrdila... som za to neskutocne vdacna a velmi si vazim to, co medzi nami je... a to iste plati o Sisovi :-* (ze si ho vazim a som vdacna za to, ze ho mam a za vsetko, co pre mna robi)

- tak mi inak napadlo, ze akym smerom by sa asi uberal moj zivot, nebyt niekolkych dolezitych veci, ktore sa stali v minulosti - ako napr. to, ze som chodila na GBAS (vdaka dobremu rozhodnutiu rodicov...a s tym spojena anglictina, ktora ma teraz zivi...), ze som bola v AIESEC (tak tu tych veci je viac, najdolezitejsia asi je, ze som sa tam stretla so Sisom a kopcom dalsich skvelych ludi!), ze ma Mena zobrala pred 4 rokmi do kurzov Jilek, kde som potom cely cas pracovala... zvlastne, ako niektore veci dokazu nas zivot ovplyvnit vo velkom!

- celkom vtipnym zistenim je, ze totalne NEZNASAM robit veci sama :-) tym mam na mysli napr. cestovanie, chodenie na obed, obzeranie pamiatok a pod. Je to take zle, ze kvoli tomu ani nikam nejdem (teda na obed hej, hlad ma vzdy presvedci :-))

-zistila som aj, ze aj po 4 rokoch ucenia anglictiny este stale dokazem byt kreativna a vymyslat veci na hodiny...aj ked je fakt, ze predtym som to nikdy tak nemusela riesit, kedze v kurzoch som ucila prevazne drilom... a mozno to bolo sposobene aj tym, ze som tu nic ine na pracu nemala a tak to bolo jedine miesto, kde som sa mohla realizovat...

- je inak zvlastne, ako sa to prvotne nadsenie, ktore sa vas moze drzat aj 3-4 tyzdne (pretoze je vsetko nove, neokukane), dokaze zmenit v rutinu a tiche prijimanie veci takych, ake su... ako si potom prestaneme vsimat vsetky tie detaily okolo nas (ako napr. kedy a kde presne zapada slnko, ako sa ludia tvaria, ked kracaju po ulici, na co asi myslia, kolko hviezd vidite na nebi kazdy den a pod.)... a sme z toho vsetkeho potom deprimovani a nic nas netesi...

- kazdy den inak myslim na to, ake mam to stastie, ze som sa narodila tam, kde som sa narodila, ze som mohla chodit na univerzitu, ze mozem byt tu a teraz, ze mam stale rodicov, ktori sa o mna staraju a zaujimaju sa o to, co robim, ze mam sestru, ktora ma inspiruje, ze mam cloveka po svojom boku, ktory ma vzdy dokaze podrzat, ze mam priatelov, ktorym sa mozem zverit a ist s nimi na kavu, ze mam strechu nad hlavou, ze mam vsetky koncatiny a pod. A mam pocit, ze v tom vsetko zhone si toto malo kedy uvedomujeme...

Je to len par veci, ktore mi napadli, ked som sa tak zamyslela nad svojim pobytom tu... a urcite toho bude viac, nez odidem uplne...