Z kazdodenneho zivota

Tak toto bude trochu taky nestrukturovany prispevok :-)

Sedim momentalne v praci a opat nemam co robit - teda, aj by som mala co, ale popravde, moc sa mi nechce, najma ked to oficialne nemam v popise prace a im je to tu aj tak zjavne celkom jedno, co robim... tak som sa rozhodla, ze aspon napisem na blog, lebo vecer sa mi nikdy nechce alebo ani nie som doma... (cize posledne 3 prispevky som napisala v praci, doma som doplnila len fotky...)

S mojou pracou je to teraz tak, ze som dokoncila preklad ich webovych stranok do slovenciny (co bolo miestami tazke kvoli technickej anglictine, kedze ani neviem, co tie veci znamenaju v slovencine, nie to este v anglictine...) Ale tak za pomoci ocina som to nejako zvladla :-) Okrem toho obcas stale hladam firmy na oslovenie, ale ako vravim, nikto ma tu velmi nekontroluje, takze sa ani necitim, ze by som ozaj nejako pomahala, bo mi to obcas pride ako keby im to fakt bolo jedno... navyse, co sa ucenia tyka, tak vela mojich studentov je stale bud na dovolenke alebo su zaneprazdneni a na hodinu ani nepridu...

Nasa firma sa okrem toho este aj stahuje (neviem, ci som to spominala uz predtym)... stahuju sa do arealu fabriky - oficialne sa tam prestahuju az po Bayrame (coz je 3-dnovy sviatok po skonceni ramadanu), cize to uz bude po mojom odchode... ale pripravy na toto stahovanie su v plnom prude - balia sa rozne zlozky a papiere do kartonovych krabic... toto je inak celkom vtipne - som sa ponukla, ze im kludne pomozem poskladat tie krabice (bo to je taky ten IKEA styl - mas iba vystrihnuty karton, ktory musis zlozit) a ze im mozem pomoct aj s tym balenim... tak ludia na "mojom" oddeleni (HR), furt ako ze nemusim, ze neskor pomozem (ale to neskor este stale nenastalo)... no ludia z importu (ktori sedia s nami v jednej kancelarii) ma vyuzili (nastastie :-)) a tak som im pomahala skladat krabice a potom som do nich ukladala fascikle s papiermi (len tak mimochodom - zobrali ma do ich archivu, co je taka velka zelezna konstrukcia a na to, aby ste ho otvorili tocite takym tym velkym kolesom - a ked sa chcete dostat do vedlajsieho regalu, tak zase potocite tym kolesom - videla som to nazivo prvykrat :-))... vsetci boli strasne uzasnuti, ze ako rychlo mi to ide a ze aky som hard-worker... mna to teda uprimne zaskocilo, lebo az zas take narocne mi to neprislo a nezdalo sa mi, ze by som to robila nejako extra rychlo (skor efektivne by som povedala)... nuz tak sa zamyslam, ci je chyba v mojom programe (a ze som len proste zvyknuta na "tvrdu" pracu z AIESEC a tato realita je fakt hrozne pomala a "makka" praca), alebo je chyba aj na ich strane a su ozaj fest pomali a nezvyknuti tak pracovat... kazdopadne som stale viac presvedcena, ze praktikanti, ktori tu boli predomnou, museli byt hrozne "lame" ("chromy, neskuseni, neschopni") - pretoze robili to iste co ja a pre mna je to ozaj malo prace...

V spojistosti s tymto stahovanim je este niekolko zaujimavych veci:

- niektore papiere z HR oddelenia triedili a vyhadzovali do separovaneho zberu...tie, ktore boli akoze utajene, nie ze by skartovali - normalne ma poziadali, aby som to pretrhla na polovice - to vraj staci...

- vyhadzovali aj veci, ktore zalozili do zlozky 2 tyzdne dozadu - ak to teda nie je dolezite, preco to vobec zakladali?

- budova, do ktorej sa stahuju, je velmi nestastne riesena...niektore miestnosti su moc male a nemaju ani okna, alebo ak ich maju, tak su natocene smerom k vedlajsej budove (ktora od tejto stoji tak meter daleko)... HR oddelenie sa napriklad prestahuje do velmi malej miestnosti bez okien, kde budu sediet 3 ludia a HR sef nebude mat ani svoj vlastny stol - ako tu maju vsetci ostatni sefovia). Ked teda navrhli HR manazerovi (sef je menej ako manazer), aby si s nimi vymenil miestnost (lebo ta jeho je vacsia a lepsia), tak odmietol... a realne pritom travi viac casu s ludmi v nasej kancelarii ako v tej jeho vlastnej... pride mi to hrozne, takyto leadership...

Co sa tyka este toho mojho sefa (myslim HR manazera), tak ta jeho efektivita je priam uchvatna - ked potrebuje nieco napisat (ako list), tak si to najprv napise rukou na papier a potom to diktuje kolegovi, ktory to prepisuje do pocitaca! Chapala by som to, keby bol totalny pocitacovy analfabet - ale viem, ze s pocitacom pracovat vie...proste mi to pride straaaaasneeee neefektivne (a ani v tom nevidim zmysel)...

Nasa firma je zaujima este aj byrokraciou, ktora tu panuje - na vsetko potrebujete mrte podpisov! Chcete si pozicat firemne auto? 3 podpisy! Chcete si zobrat volno? 4 podpisy! Vystavite fakturu? 6-10 podpisov!!! (podla dolezitosti faktury) A tak je to tu zo vsetkym...

Ked som uz pri tej firme, tak mi napada este par veci, o ktorych som predtym nepisala:

- chcete sa "osviezit" a navonat sa, aby ste nesmrdeli ostatnym kolegom? Ziadny problem! Vsak najlepsie je to urobit priamo v kancelarii! Nasprejuju sa rovno pred vami! (a to nie je len u mna v praci, tak to funguje aj v ostantych tureckych firmach)

- firma vraj zamestnancom nezvysila plat uz strasne dlho (vraj okolo 2 rokov), ale napriek tomu im na Vianoce (coz je hrozne divne, kedze oni to neslavia) daju velkeho moriaka (alebo si miesto toho mozu zobrat 3 kurata). A pred Ramadanom dostal kazdy velky balik s cestovinami, olejom, olivami a podobnymi vecami...

Tak o firme by stacilo, kedze som tento prispevok pomenovala "Z kazdodenneho zivota" :-) Este Vam popisem, ako to teraz vyzera na byte a tak... Na byte sme teraz 4 - v piatok k nam pribudla nova praktoska z Chicaga - Kristen...vlani bola uz na jednej praxi v Indii a toto je jej druha prax...zatial vyzera byt taka v pohode... bude tu na rok a ma pracovat pre nejaku spolocnost, co posiela tureckych studentov na studium v USA... no ale keby ste videli, kolko veci si doviezla! Ako beriem, ze tu bude rok, ale tolko veci ani len nevlastnim, co si ona doniesla so sebou! (napr. ma 7!!! parfemov, asi 10 siat, odhadom tak 30 triciek a tak to pokracuje dalej...)

Poslednych par vecerov som inak mala dost nabitych - bud niekam ideme na kavu, na veceru, alebo nam navarim a kukame film, alebo ma kolegovia niekam zoberu (co je fajn, lebo tak aspon usetrim za jedlo :-D)

No tak to je asi tak vsetko pre dnesok :-)

Ako sa citim a ako sa moje pocity menili v priebehu poslednych 8 tyzdnov

Rozhodla som sa s Vami podelit o moje pocity, ktore ma sprevadzali a nadalej sprevadzaju pocas celeho mojho pobytu tu v Istanbule... mna totiz prekvapilo, ako som sa citila a pride mi to ako celkom zaujimave pozorovanie samej seba :-)

Som tu uz takmer 8 tyzdnov (coz je stale velmi malo v porovnani napr. s ludmi, ktori idu na prax na rok), ale aj napriek kratkosti tejto doby som presla niekolkymi fazami :-) Predtym, nez som sem prisla, tak som si vobec nepamatala, ake to je, ked pridete do noveho prostredia, kde nic a nikoho nepoznate... a vlastne, ked to teraz pisem, tak si uvedomujem, ze som nikdy vlastne nebola v takej situacii, ze nielenze nic a nikoho nepoznate, ale nicomu ani nerozumiete! A preto ma to asi celkom zaskocilo... Pamatam si, ze ked som tu bola prve dni, tak som im vobec ale vobec nerozumela (okrem merhaba :-)) a kedze som teda mala taky ten pocit, ze ja im nerozumiem a oni mi teda tiez nerozumeju (aj ked je par ludi, co hovoria po anglicky), tak som na nich ani nehovorila - myslim to doslova -> prisla som do obchodu a ak nahodou na mna prehovorili, tak som ostala stat uplne nema, ze co mam vlastne povedat... som sa citila ako keby som nevedela hovorit vobec :-D Teraz mi to uz pride samozrejme hrozne vtipne :-)

Kedze som sa teda citila tak akosi stratena (hlavne kvoli jazykovej bariere), tak som ani nerada chodila niekam sama... ked sme isli na obed, tak som vzdy musela ist s niekym, lebo som mala pocit, ze nebudem schopna si vobec nieco vybrat a zaplatit bez ich pomoci... ked som teda isla na prvy obed sama, tak to bol dost divny pocit - nie ani strach, ale skor take nieco ako ked niekam idete a neviete, co vas caka - tak som cakala na svoj obed (pretoze som vobec netusila, co som si objednala)... do tej doby som sa aspon naucila, ako sa povie ucet a tak som nakoniec aj bez problemov zaplatila :-)

Najzvlastnejsie som sa vsak citila, ked som isla jeden den z prace domov. Domov chodim metrom, ale vyuzivam 2 linky - takze najprv idem jednym metrom a potom na najblizsej stanici presadnem na druhe metro. Tak som si nasadla na to prve metro, vsetko po starom, normalka... Metro vsak zrazu zastavilo kdesi uprostred medzi danymi dvomi stanicami a vodic (ci ako ho mam nazvat) zacal nieco hovorit do "rozhlasu" - okolo mna nesedel nikto (a najblizsi ludia boli vsetko stari chlapi), takze som sa ani nemohla opytat, co sa deje...stali sme tam asi 10 min a potom som videla toho vodica, ako prechadza na druhu stranu vlaku...to som sa uz dovtipila, ze sa vraciame do vychodzej stanice... ked sme sa teda vratili, tak som nevedela, ze ci mam ostat v metre alebo mam vystupit - stale to vsetko hlasili iba v turectine a dokonca aj niektori Turci stale ostavali v metre... po par minutach vsak zacali vsetci hromadne vystupovat a dokonca zacali opustat chodby metra... tak som pochopila, ze metro nepojde a ze musim na tu dalsiu zastavku peso... nakoniec som sa domov dostala v poriadku, ale ten pocit, ked nicomu nerozumiete (a to mozete byt kludne aj v ohrozeni, akurat o tom neviete!), je fakt strasny ;-) ale aj to patri k zivotu v inej krajine a aj preto som isla na prax, aby som si overila, ako v takychto situaciach reagujem...

Momentalne musim povedat, ze uz sa tu citim velmi dobre - poznam zakladne casti mesta, zacinam sa velmi dobre orientovat, viem ako sa dostat na rozne miesta a pod. Ale co je najlepsie - zacinam rozumiet :-D su to samozrejme len bezne zakladne veci (cisla, dni v tyzdni -> poznam tak napriklad predpoved pocasia v radiu :-D, nazvy jedal, zakladne frazy typu dobry den, dakujem, ako sa mas, velmi dobre, ako si objednat jedlo/kavu/caj a pod.) A dokonca viem povedat (vacsinou, urcite to nie je vzdy), kedy sa bavia o mne :-) (co ale hovoria, tak to samozrejme neviem)... a najvtipnejsie je, ze uz sama zacinam aj hovorit tieto bezne veci :-D a tak sa mi stava, ze ked mam hodinu anglictiny, tak miesto YES poviem EVET, alebo miesto OK poviem TAMAM...

Nuz a minuly tyzden, ked som sla po Istiklale, tak som si uvedomila, ze aj ked som tu fakt len kratko, tak mi to tu bude chybat - iste, su veci, ktore na Istanbule neznasam, ale patri to do celkoveho koloritu, bez toho by to isto nebolo ono... a isto sa sem chcem raz zase vratit (nie na dlho, skor ako dovolenku :-)) A rozmyslam, ze ake by to bolo, keby som tu bola napr. na rok... to by som isto chodila aj na hodiny turectiny ;-) Ale inak si myslim, ze tym, ze som tu tak kratko, tak som do toho davala vsetko a zila to naplno (a stale este zijem) - aby som si z toho odniesla co najviac...

Na druhu stranu sa uz tesim aj domov (co je pre mna uz asi viac Brno ako Zavazna Poruba...), ze Vas zase vsetkych uvidim :-) Som zvedava, ake to bude - pretoze si pamatam, ze ked som sa vratila z USA, tak to bolo take zvlastne - najma to, ze zrazu vsetkym rozumiem :-D Ale zase nejaky reverzny kulturny sok som vtedy nemala a teraz som tu dokonca kratsie, nez som bola v USA, tak som fakt zvedava :-) ok, koniec mojmu filozofovaniu :-)

Iftar na Sultanahmete

Po takomto uzasnom utorku som zazivala velmi nudnu stredu a stvrtok - aspon co sa prace tyka... vo stvrtok vecer sme sa vsak dohodli s Miou, ze pojdeme na Sultanahmet na Iftar. Mia totiz v piatok rano odchadzala spat do CR, takze to mala byt taka rozlucka... Abey a Tilly sa k nam pridali, takze to bol velmi prijemny vecer... S Miou sme sa aj super presli, tak mi to tak dobre padlo ako taky relax (a zobrala som ju aj do Yeni Valide Cami - to je ta mesita na Eminonu, bola som tam predtym s Brittany) :-)

Co je vsak zaujimave na Iftare na Sultanahmete:

- kedze Sultanahmet je plny historickych pamiatok, je to aj vyznamne miesto ako take namestie

- pocas Ramadanu sa tu objavia stanky z roznym jedlom, vsade su rozlozene stoly a stolicky a otvaraju sa take provizorne kaviarne a restauracie

- je tu neskutocne vela ludi! (turistov i domacich)

- jedlo nie je predrazene, mozete sa tam teda najest za celkom rozumnu cenu

- vzhladom na pocet ludi to nie je miesto, kde by ste chceli travit kazdy vecer, ale za videnie a ten zazitok to isto stoji!

Na veceru sme si dali akurat Gozleme (nieco medzi palacinkou a pitou, vo vnutri to ma rozne naplne ako syrova, zemiakova, spenatova, masova, mix...) a vyskusali sme dalsi z ich specialnych dezertov - tento mal nazov Tulumba, pripomina to nase vyprazane sisky, akurat ze to nebolo ani zdaleka take dobre (ked to porovnam napr. so siskami, ktore robi starka) a bolo to hrooozne sladke :-) sme to ani cele nedojedli (a to to bolo len v takej malej misticke)...

Nez sme Sultanahmet opustili uplne, tak sme tam este natrafili na taky stanok s knizkami - bola to vlastne iba jedna kniha a islo o promo akciu spojenu s autogramiadou. Ide o tuto knizku: http://www.kosmas.cz/knihy/132779/ztracena-ruze/

Prirovnavaju ju k Malemu princovi alebo Alchymistovi. Tak nam to s Miou nedalo a kazda sme si jednu kupili - jednak ako spomienku na Istanbul a jednak aj preto, ze ja mam taketo knizky rada (citat som ju vsak este nezacala). A Mia aj kvoli tomu, ze este nemala ziadnu knizku s podpisom autora :-D Pre mna je to uz tretia v poradi (mam knihu od Mitanu, kedze som raz bola na jeho citani este kedysi davno v Martine a pred 2 rokmi som si bola dat do Vankovky podpisat Katyni od Kohouta - nie ze by som chcela jeho podpis, ale chcela som ho stretnut osobne :-))

Fotky este doplnim, ked mi ich Miuska posle (moje baterky to totiz v tento den nevydrzali...)

Utorok 1.9. - vynimocny den!

Na Slovensku boli v tento den vsetci doma - kedze to bol statny sviatok (Den Ustavy SR). No pre mna tento den bol vynimocny kvoli niecomu inemu :-) Sprijemnili mi ho dve osoby opacneho pohlavia a veruze tak nabity den som uz davno nezazila - tolko energie mi dodali, ze som vecer skoro nemohla zaspat! :-) Asi ste uz netrpezlivi, ze co som to teda robila a kto su tito dvaja chlapi, co mi dodali tolko energie - tak citajte dalej :-)

Moj sef mi slubil, ze v utorok ma zoberie do fabriky nasej firmy. Len Vam pripomeniem, ze Sarkuysan (tak sa tato firma vola) je vyrobcom elektrolytickej medi a patri medzi najvacsie firmy v Turecku. Maju zakaznikov v cca 50 krajinach sveta a ako jedina firma na svete, ktora produkuje elektrolyticku med, vyuzivaju 3 metody spracovania medi. Aby ste boli v obraze, tak na svete existuje 5 metod a nikto nevyuziva viac ako 2 okrem tejto spolocnosti :-)

Teda, na prvy pohlad to asi nevyzera velmi zaujimavo - ved co uz moze byt take zaujimave na tejto fabrike... a hlavne z pohladu baby, ktora o tom vie prd... no vzhladom k tomu, ze som im prekladala webove stranky do slovenciny, celkom ma to zaujimalo, lebo som vobec nemala tusenie, ze ako sa to vyraba a ake su produkty a potom sa to velmi tazko preklada, ked ani nemate tusenia, ze o co ide... a tak som sa na tento vylet celkom aj tesila (teda, tesila som sa aj preto, ze aspon na jeden den vypadnem z kancelarie :-D).

A tak sme so sefom vyrazili asi o 11. Fabrika totiz lezi cca 50 km od centra Istanbulu a podla dopravnej situacie to moze trva od cca 40 min do 2 hodin, nez sa tam dostanete. Nam to trvalo asi hodinu a pol a cely cestu som myslela, ze ma porazi - moj sef totiz nevie poriadne soferovat. Nebolo to take, ze by som sa s nim bala ist, skor ma znervoznoval styl jeho jazdy - pridaval a uberal plyn tak, ze to s vami cukalo, necakane zacal brzdit alebo zabudol preradit (chudak motor stracne skucal) alebo zabudol vypnut smerovku (pocas nasej cesty tam to spravil asi 4x, cestou naspat asi 2x). No proste hroooozaaa! :-)

Ked sme tam dorazili asi o pol jednej, tak ma hned zobrali na obed do miestnej jedalne - nalozili mi polievku, ryzu, maso s cicerom, zeleninovy salat, dezert a ayran (slany jogurt, ktory tu stale piju, ktory mi ale nechuti) - no som sa zase napraskala ako sa patri! :-D Po obede som sa konecne dostala k prehliadke objektu fabriky - som sa bala, ze ma bude sprevadzat moj sef (ktory mi stale nerozumie a nez sa vymackne, tak to je vacnost!), ale nastastie ma zoznamili s Ahmetom, ktory pre firmu pracoval 23 rokov a teraz je uz na dochodku, ale este stale chodi na 2 dni do prace a oficialne je konzultantom. Je to metalurgicky inzinier, takze sa vyzna v procesoch spracovania medi. Po kave, ktoru sme si dali u neho v kancelarii, ma zobral na spominany prehliadku - slovami sa to neda ani poriadne opisat, bola som z toho ohromena a bolo to velmi zaujimave! Tu je len par postrehov:

- firma robi elektrolyticku med (ktora je velmi cistou medou - 99,90% a viac) zo surovej medi, ktoru roztavia a ocistia od ostatnych kovov a vyrobia niekolkostokilove anody (ktore su velke cca 1 meter stvorcovy)

- potom nastava proces elektrolyzy, ktory trva 22 dni! Je to velmi dlhy cas, ked si zoberiete, ze cena medi sa meni kazdy den! A v kazdom momente sa v hale, kde prebieha elektrolyza, nachadza 7000 ton medi! Vysledkom elektrolyzy su katody s cistotou 90,90%

- tieto katody sa dalej roztopia vo velkych peciach (ktore su na zemny plyn) a vyraba sa z nich drot o hrubke 8 mm. Tento drot sa vyraba vyssie spominanymi 3 roznymi metodami (kazda ma ine vyhody a ovplyvnuje aj vlastnosti drotu)

- droty sa potom rozne natahuju a valcuju a vyrabaju sa z nich tensie drotiky, ktore mozu byt aj pozinkovane a pocinovane

- fabrika ma vlastnu elektraren na zemny plyn a pokryju si 1/3 celkovej spotreby elektrickej energie

- firma nema ziadny sklad, vsetko vyrabaju takpovediac "just-in-time" - vyrabaju tak, aby to hned mohli poslat zakaznikovi

- najvacsim dodavatelom surovej medi je Chile, ktore ma 1/3 celkovych "zasob" medi

Pocas celej doby som sa vela pytala a Ahmet mi na moje otazky casto odpovedal otazkami :-D Donutil ma tak rozmyslat nad roznymi vecami, hodne sme sa bavili o managemente a riadeni takejto spolocnosti a musim povedat, ze to bolo naozaj velmi zaujimave! Po celej tejto obhliadke sme si sadli v jeho kancelarii a pri caji sme dalej pokracovali v roznych diskusiach - o Turecku, o tom aki su Turci, ako funguje trh s medou, ako funguju rozne veci v Sarkuysane, o mojej diplomovej praci, o analyzach McKinsey a Financial Times, o knizkach... naozaj velmi zaujimavy clovek! (a velmi inspirativny!)

Keby tento den skoncil navratom do centra Istanbulu (mimochodom, Istanbul ma 100 km na sirku!), tak by som bola viac nez spokojna! Moj den vsak este nekoncil...

Kolega Cengiz (citaj Džingis), ktory je aj mojim studentom, mi uz davnejsie slubil, ze ma zoberie na Iftar - typicku ramadanovu veceru... Kedze dostal aj poverenie od mojho sefa, aby mi urobil aj prehliadku Istanbulu, tak si na tento vecer pozical firemne auto a hned ako som sa vratila z fabriky, tak ma zobral na Iftar... Zobral ma do restauracie, ktora je na nadvori starej skoly (cize je to open air) a pocas celeho vecera nam tam hral a spieval taky ujo... musim povedat, ze to bolo velmi zaujimave z niekolkych dovodov:

- Moslimovia, ktori sa postia, mozu zacat vecerat az po vecernom ezane (volanie k modlitbe) - my sme tam mali priamo cloveka, ktory tento ezan zaspieval (vzdy je to po arabsky) a hned po nom nasledovala modlitba (po turecky). Moslimovia, ktori sa tam v tomto case nachadzali (vratane mojho kolegu Cengiza), pocas tejto modlitby drzali pred sebou dlane ako keby citali knizku. Po skonceni kratkej modlitby si rukami presli po tvari ako keby si ju umyvali.

- je to velke obzerstvo :-D tolko jedla, co Vam tam nosia, tak to je ako na nase Vianoce (az na to, ze im tieto Vianoce trvaju 28 dni :-)) no proste sme sa napraskali jak cip! Jedine, co mi tam chybalo, bol pohar vina alebo piva, ktorym by som to cele splachla :-D (kedze Moslimovia by nemali byt alkohol vobec)

Moj den vsak takymto obzerstvom este stale nekoncil :-) Cengiz mi po tejto veceri navrhol, ze budeme pokracovat v obhliadke Istanbulu a zoberiema teda este do Ortakoy (cast Istanbulu pri Bospore), kedze som tam este nebola a chcela som to vidiet... juuuuj, to vam bolo take krasne! Je to hned pri prvom moste (ktory je krasne vysvieteny), su tam kaviarnicky a kedze to nebolo cez vikend, tak to nebolo ani take preplnene... som sa normalne citila ako keby som bola na rande (bo je to tam take romanticke :-)), akurat s nespravnou osobou :-( (isto sa sem vratim aj so Sisom ;-))

V Ortakoy sme si dali kavu (Moslimovia totiz potom cely vecer dohanaju to, co zameskali cez den - myslim ako jedlo a pitie) a kedze sme mali to auto, tak mi nakoniec Cengiz urobil prehliadku takmer celeho Bosporu (sme sli popri Bospore az takmer na samy koniec Istanbulu smerom k Ciernemu moru) - ten vyhlad bol uzasny! Nocny Istanbul naozaj milujem :-)

A hoci bolo skoro pol 2 rano, ked som prisla domov, citila som sa plna energie z toho vsetkeho, co som videla a zazila. Suma sumarum, uzasny vynimocny den!

Siesty vikend

Juuuj, som volako pozadu! Uz mam za sebou siedmy vikend a este som nenapisala ani o siestom...idem to chytro doplnit, aby ste mali zase co citat :-)

Ako kazdy vikend, aj tento uz pre mna zacal v piatok vecer. Najprv sme sa vybrali s Miou na vodnu dymku a potom sa k nam pridala moja kolegyna Simru a vyskusali sme dalsi z typicky tureckych dezertov (o tureckom jedle sa chystam napisat osobitny prispevok), ktory sa pripravuje iba pocas Ramadanu. Vecer nam teda zacal velmi prijemne :-)

Po tomto dezerte sme sa vybrali na veceru... Raouf, Abeyho kamarat, s ktorym som sa zoznamila aj ja, odchadzal v sobotu z Istanbulu (vracal sa spat do Francuzska, odkial pochadza), a tak nas pozval na veceru. Kedze je polofrancuz a polotunisan, tak nam uvaril typicke tuniske jedlo, ktore bolo moooc dobre! Pridala sa k nam aj Mia, ktora v ten den uspesne ukoncila svoj kurz turectiny a tak sme si ten vecer poriadne uzili - nie ze by sme nejako vela pili alebo ostali dlho hore, to nie. Len sme sli na tu veceru a kecali sme a nasmiali sme sa do sytosti :-) (teda, az teraz som si uvedomila, ze to vyzera, ako keby som sa cely piatok iba napchavala dobrym jedlom! :-))

V sobotu som zobrala Miu do Bebeku - to je jedna z takych exkluzivnejsich ctvrti Istanbulu, ktora sa nachadza pri Bospore.... Mia tam predtym nebola a chcela to este vidiet nez odide, tak sme sa v sobotu poobede vybrali na kavu :-) Celkom sme sa aj presli, ale dobre nam to padlo... a kavicka v Starbuckse s kolacikom boli tiez mnam mnam :-) no a co je na tomto Starbuckse super, je prave vyhlad na Bospor a Azijsku cast Istanbulu...respektive, sedite hned vedla Bosporu a kochate sa pohladom na Istanbul :-)))

Nuz a nedelu som stravila tak trochu domacimi pracami :-) navarila som nam obed a za Miinej velkej pomoci som odmrazila nasu ladnickomraznicku - zapas s ladom nam trval asi 3 hodiny :-D Vecer sme sa este s Abeym a Ayshou (to je ta moja turecka spolubyvajuca) vybrali na kavu a na kolac, popri ktorych sme prebrali veci ohladne najmu a byvania.

Cely vikend bol teda taky oddychovy a plny dobreho jedla :-D

Fotky z celeho siesteho tyzdna najdete tu: http://www.facebook.com/album.php?aid=305748&id=746975593&l=216dfabbe8

Ramadan

Mozno Vas zaujima, ako to vyzera v Istanbule pocas Ramadanu. Tento mesiac zacal iba pred cca 10 dnami, takze este som nestihla vsetko okukat, ale je tu uz par veci, co by Vas mohlo zaujat :-)

Ak neviete presne, co je Ramadan (lebo ani ja som nemala uplnu predstavu), tak sa jedna o 9. mesiac islamskeho kalendara. Tento kalendar je kratsi ako klasicky, lebo je to lunarny kalendar a tak sa Ramadan zacina vzdy o 11 dni skor ako rok predtym. Dolezitost tohto mesiaca spociva v tom, ze Moslimovia sa pocas neho maju pocas dna postit (od vychodu slnka az do jeho zapadu) - je to jeden z piatich pilierov Islamu.

Od kazdeho veriaceho Moslima starsieho ako cca 8-9 rokov sa teda ocakava, ze sa pocas tohto mesiaca bude postit. Z postu su "vynati" akurat chori ludia, cestujuci, tazko pracujuci a zeny s menstruaciou (lebo ich telo je uz aj tak dost namahane). Ti, ktori sa nemozu postit (z danych dovodov), su vsak povinni viac prispievat chudobnym ludom. Apropo - postit sa znamena zakaz pitia (akehokolvek), jedenia, fajcenia, prezuvania a sexu.

No a ako to teda vyzera v realite?

Istanbul podla mna nie je uplne najlepsim miestom na zazitie typickeho Ramadanu, lebo tu sa podla mojich pozorovani posti tak max 50% ludi (viaceri tvrdia, ze su Moslimovia, ale nedodrzuju to). Cez den si to teda velmi nevsimnete, restauracie su stale plne ludi aj na obed. Rozdiel je vsak vidiet, ak idete po meste okolo 8 vecer - vtedy totiz po vecernom ezane (zvolavanie k modlitbe) nastava cas na ramadanovu veceru nazyvanu IFTAR. Tato vecera potom v podstate moze trvat aj celu noc, pretoze to je jediny cas, kedy sa mozu poriadne najest a napit :-) Castokrat to byva aj cas, kedy sa stretavaju cele rodiny a maju poriadne hostiny. Pocas Ramadanu napr. maju aj specialny okruhly chlieb, na ktory vecer okolo pol 7 stoja rady pred pekarnou :-) a takisto maju aj kopec dezertov, ktore sa pripravuju tradicne iba pocas Ramadanu. Sama som zatial vsetko nevyskusala, ale chlebik je velmi dobry :-) vyzera to ako taka nadychanejsia pita :-)

Kolega z prace, ktory sa posti, ma dokonca pozval na Iftar, takze aj to budem mat moznost zazit, tak som zvedava. Mali sme ist dnes, ale nieco mu do toho voslo, takze pojdeme asi niekedy inokedy. A tento stvrtok sa chystame ist aj s Miou, lebo potom uz odchadza.

Napada mi este jedno pozorovanie - a toto nie je moc prijemna sucast Ramadanu. Kolegyna mi vravela, ze niektori si pocas tohto mesiaca ani zuby neumyvaju (po vychode slnka) a zacinam mat pocit, ze ma pravdu... resp. mozno si tie zuby aj umyvaju, ale ako cely den nemozu nic dat do ust (ani len vodou si usta vyplachnut), tak im po niekolkych hodinach (co ani nemaju nic v zaludku) zacne neprijemne pachnut z ust... ono by to ani tak nevadilo, keby to bol jeden clovek, ale ked ich mate niekolko v kancelarii (a to mame open officy), tak je to poznat :-S

Tak to je zatial vsetko o Ramadane :-)

Trosku sebareflexie

Minule som si tak sadla (v praci, ked som mala taku hluchu polhodinku) a zacala som rozmyslat, co som si vlastne za tych sest tyzdnov, co som tu uz stravila, uvedomila - ani nie tak o nejakych kulturnych odlisnostiach ako skor co som si uvedomila o sebe, co mi ta prax zatial dala a podobne...

Tak tu je par veci, ktore som si poznacila:

- nechcem nudnu pracu! Viem, ze si teraz asi nemozem moc vyberat, co budem a nebudem robit, no z dlhodobej perspektivy by ma to asi zabilo skor ako cokolvek ine... alebo je cely zivot naozaj o tom, ako kazdy den pocitate hodiny do "padla" a kym bude vikend? Nie, dakujem, to naozaj nie je pre mna! Je to najhorsi pocit, ked sa citim nevyuzita, ze proste premarnujem svoje dni, zatial co by som ich mohla vyuzit nejako uzitocnejsie...

- ked nas tu bolo este tak vela, tak som si vravela, ze je az zvlastne, ze mi nevadi byvat s tolkymi ludmi... je ale fakt, ze od svojich 14 rokov byvam mimo domu a vzdy je to s niekym... a sama som vlasnte nebyvala nikdy (teda, nie ze by som to chcela)... jedine, co ma tu vytaca, je moja turecka spolubyvajuca, ktora nielen ze je bordelarka, ale ona je doslova humusacka! (nesplachuje, neumyva si riady po sebe, dokonca v spinavych riadoch znova a znova vari :-O a pod.) Nuz, aj napriek tomu, ze dokazem byvat s tolkymi ludmi, strasne moc sa tesim, ze konecne budeme byvat so Sisom sami! :-)

- co ma zatial prekvapilo asi najviac je fakt, ze nemam pocit, ze by som zazivala az taky velky sok (napr. ked to porovnam s Filipinami, kde sme boli len na 2-tyzdnovej dovolenke)... citim sa tu celkom dobre a jedine 2 veci, co mi na Istanbule naozaj vadia su preplnene ulice (nie vsetky) a to, ze tu nemam blizkych ludi (rodinu a kamaratov)...

- ako som skoncila skolu a odisla z AIESEC, nemam az tolko veci na pracu :-) na jednej strane to znamena, ze mam viac casu na veci, ktore som predtym nerobila, ale kedze sa necitim pod takym casovym stresom, nie som ani taka vykonna a dokonca som zlenivela! Doslova zakrpatievam :-( chce to dostat sa zase spat do formy....

- utvrdila som sa aj v tom, ako je pre mna Sisa a nas vztah dolezity ;-) vedela som to uz predtym, tu som si to iba potvrdila... som za to neskutocne vdacna a velmi si vazim to, co medzi nami je... a to iste plati o Sisovi :-* (ze si ho vazim a som vdacna za to, ze ho mam a za vsetko, co pre mna robi)

- tak mi inak napadlo, ze akym smerom by sa asi uberal moj zivot, nebyt niekolkych dolezitych veci, ktore sa stali v minulosti - ako napr. to, ze som chodila na GBAS (vdaka dobremu rozhodnutiu rodicov...a s tym spojena anglictina, ktora ma teraz zivi...), ze som bola v AIESEC (tak tu tych veci je viac, najdolezitejsia asi je, ze som sa tam stretla so Sisom a kopcom dalsich skvelych ludi!), ze ma Mena zobrala pred 4 rokmi do kurzov Jilek, kde som potom cely cas pracovala... zvlastne, ako niektore veci dokazu nas zivot ovplyvnit vo velkom!

- celkom vtipnym zistenim je, ze totalne NEZNASAM robit veci sama :-) tym mam na mysli napr. cestovanie, chodenie na obed, obzeranie pamiatok a pod. Je to take zle, ze kvoli tomu ani nikam nejdem (teda na obed hej, hlad ma vzdy presvedci :-))

-zistila som aj, ze aj po 4 rokoch ucenia anglictiny este stale dokazem byt kreativna a vymyslat veci na hodiny...aj ked je fakt, ze predtym som to nikdy tak nemusela riesit, kedze v kurzoch som ucila prevazne drilom... a mozno to bolo sposobene aj tym, ze som tu nic ine na pracu nemala a tak to bolo jedine miesto, kde som sa mohla realizovat...

- je inak zvlastne, ako sa to prvotne nadsenie, ktore sa vas moze drzat aj 3-4 tyzdne (pretoze je vsetko nove, neokukane), dokaze zmenit v rutinu a tiche prijimanie veci takych, ake su... ako si potom prestaneme vsimat vsetky tie detaily okolo nas (ako napr. kedy a kde presne zapada slnko, ako sa ludia tvaria, ked kracaju po ulici, na co asi myslia, kolko hviezd vidite na nebi kazdy den a pod.)... a sme z toho vsetkeho potom deprimovani a nic nas netesi...

- kazdy den inak myslim na to, ake mam to stastie, ze som sa narodila tam, kde som sa narodila, ze som mohla chodit na univerzitu, ze mozem byt tu a teraz, ze mam stale rodicov, ktori sa o mna staraju a zaujimaju sa o to, co robim, ze mam sestru, ktora ma inspiruje, ze mam cloveka po svojom boku, ktory ma vzdy dokaze podrzat, ze mam priatelov, ktorym sa mozem zverit a ist s nimi na kavu, ze mam strechu nad hlavou, ze mam vsetky koncatiny a pod. A mam pocit, ze v tom vsetko zhone si toto malo kedy uvedomujeme...

Je to len par veci, ktore mi napadli, ked som sa tak zamyslela nad svojim pobytom tu... a urcite toho bude viac, nez odidem uplne...