Ako sa citim a ako sa moje pocity menili v priebehu poslednych 8 tyzdnov

Rozhodla som sa s Vami podelit o moje pocity, ktore ma sprevadzali a nadalej sprevadzaju pocas celeho mojho pobytu tu v Istanbule... mna totiz prekvapilo, ako som sa citila a pride mi to ako celkom zaujimave pozorovanie samej seba :-)

Som tu uz takmer 8 tyzdnov (coz je stale velmi malo v porovnani napr. s ludmi, ktori idu na prax na rok), ale aj napriek kratkosti tejto doby som presla niekolkymi fazami :-) Predtym, nez som sem prisla, tak som si vobec nepamatala, ake to je, ked pridete do noveho prostredia, kde nic a nikoho nepoznate... a vlastne, ked to teraz pisem, tak si uvedomujem, ze som nikdy vlastne nebola v takej situacii, ze nielenze nic a nikoho nepoznate, ale nicomu ani nerozumiete! A preto ma to asi celkom zaskocilo... Pamatam si, ze ked som tu bola prve dni, tak som im vobec ale vobec nerozumela (okrem merhaba :-)) a kedze som teda mala taky ten pocit, ze ja im nerozumiem a oni mi teda tiez nerozumeju (aj ked je par ludi, co hovoria po anglicky), tak som na nich ani nehovorila - myslim to doslova -> prisla som do obchodu a ak nahodou na mna prehovorili, tak som ostala stat uplne nema, ze co mam vlastne povedat... som sa citila ako keby som nevedela hovorit vobec :-D Teraz mi to uz pride samozrejme hrozne vtipne :-)

Kedze som sa teda citila tak akosi stratena (hlavne kvoli jazykovej bariere), tak som ani nerada chodila niekam sama... ked sme isli na obed, tak som vzdy musela ist s niekym, lebo som mala pocit, ze nebudem schopna si vobec nieco vybrat a zaplatit bez ich pomoci... ked som teda isla na prvy obed sama, tak to bol dost divny pocit - nie ani strach, ale skor take nieco ako ked niekam idete a neviete, co vas caka - tak som cakala na svoj obed (pretoze som vobec netusila, co som si objednala)... do tej doby som sa aspon naucila, ako sa povie ucet a tak som nakoniec aj bez problemov zaplatila :-)

Najzvlastnejsie som sa vsak citila, ked som isla jeden den z prace domov. Domov chodim metrom, ale vyuzivam 2 linky - takze najprv idem jednym metrom a potom na najblizsej stanici presadnem na druhe metro. Tak som si nasadla na to prve metro, vsetko po starom, normalka... Metro vsak zrazu zastavilo kdesi uprostred medzi danymi dvomi stanicami a vodic (ci ako ho mam nazvat) zacal nieco hovorit do "rozhlasu" - okolo mna nesedel nikto (a najblizsi ludia boli vsetko stari chlapi), takze som sa ani nemohla opytat, co sa deje...stali sme tam asi 10 min a potom som videla toho vodica, ako prechadza na druhu stranu vlaku...to som sa uz dovtipila, ze sa vraciame do vychodzej stanice... ked sme sa teda vratili, tak som nevedela, ze ci mam ostat v metre alebo mam vystupit - stale to vsetko hlasili iba v turectine a dokonca aj niektori Turci stale ostavali v metre... po par minutach vsak zacali vsetci hromadne vystupovat a dokonca zacali opustat chodby metra... tak som pochopila, ze metro nepojde a ze musim na tu dalsiu zastavku peso... nakoniec som sa domov dostala v poriadku, ale ten pocit, ked nicomu nerozumiete (a to mozete byt kludne aj v ohrozeni, akurat o tom neviete!), je fakt strasny ;-) ale aj to patri k zivotu v inej krajine a aj preto som isla na prax, aby som si overila, ako v takychto situaciach reagujem...

Momentalne musim povedat, ze uz sa tu citim velmi dobre - poznam zakladne casti mesta, zacinam sa velmi dobre orientovat, viem ako sa dostat na rozne miesta a pod. Ale co je najlepsie - zacinam rozumiet :-D su to samozrejme len bezne zakladne veci (cisla, dni v tyzdni -> poznam tak napriklad predpoved pocasia v radiu :-D, nazvy jedal, zakladne frazy typu dobry den, dakujem, ako sa mas, velmi dobre, ako si objednat jedlo/kavu/caj a pod.) A dokonca viem povedat (vacsinou, urcite to nie je vzdy), kedy sa bavia o mne :-) (co ale hovoria, tak to samozrejme neviem)... a najvtipnejsie je, ze uz sama zacinam aj hovorit tieto bezne veci :-D a tak sa mi stava, ze ked mam hodinu anglictiny, tak miesto YES poviem EVET, alebo miesto OK poviem TAMAM...

Nuz a minuly tyzden, ked som sla po Istiklale, tak som si uvedomila, ze aj ked som tu fakt len kratko, tak mi to tu bude chybat - iste, su veci, ktore na Istanbule neznasam, ale patri to do celkoveho koloritu, bez toho by to isto nebolo ono... a isto sa sem chcem raz zase vratit (nie na dlho, skor ako dovolenku :-)) A rozmyslam, ze ake by to bolo, keby som tu bola napr. na rok... to by som isto chodila aj na hodiny turectiny ;-) Ale inak si myslim, ze tym, ze som tu tak kratko, tak som do toho davala vsetko a zila to naplno (a stale este zijem) - aby som si z toho odniesla co najviac...

Na druhu stranu sa uz tesim aj domov (co je pre mna uz asi viac Brno ako Zavazna Poruba...), ze Vas zase vsetkych uvidim :-) Som zvedava, ake to bude - pretoze si pamatam, ze ked som sa vratila z USA, tak to bolo take zvlastne - najma to, ze zrazu vsetkym rozumiem :-D Ale zase nejaky reverzny kulturny sok som vtedy nemala a teraz som tu dokonca kratsie, nez som bola v USA, tak som fakt zvedava :-) ok, koniec mojmu filozofovaniu :-)